Klienti psychoterapie samozrejme chcú úľavu od symptómov, depresie, úzkosti a iných bolestivých emócií. Zároveň však nechcú meniť to podstatnéobranyčo by im potom umožnilo rozvinúť a prekonať ich psychické choroby. Väčšina ľudí sa bojí základnej zmeny svojej identity, či už pozitívnej alebo negatívnej.

Deti si od raného veku vytvárajú silné puto so svojimi rodičmi, od ktorých sú závislé, pokiaľ ide o ich konečné prežitie počas dlhého časového obdobia. Každé dieťa potrebuje ochranu, lásku a náklonnosť od dospelých, ktorí v ideálnom prípade majú túžbu aj schopnosť zabezpečiť uspokojenie základných potrieb dieťaťa. V prípadoch, keď je rodič zle naladený alebo emocionálne neprítomný, dieťa trpí stavmi zvýšenej úzkosti, ktoré sa niekedy môžu cítiť život ohrozujúce. Deti sa čo najlepšie prispôsobujú okolnostiam, v ktorých sa nachádzajú.

Aby sa deti vyrovnali so svojou situáciou, bránia sa úzkosti a bolesti tým, že si predstavujú, že majú trvalé spojenie so svojim všemocným rodičom. Tvoria afantazijné putoso svojou matkou alebo otcom, v ktorom cítia, že sú spojení, akoby zdieľali jednu identitu. Toto vymyslené zlúčenie ponúka pohodlie, bezpečnosť a ochranu a čiastočne kompenzuje to, čo v ich medziľudskom prostredí chýba. Tie deti, ktoré trpia nadmerným množstvom odmietnutia, ublíženia a emocionálnej bolesti, si vytvárajú intenzívne fantazijné puto, aby utíšili svoje trápenie. Fantasy puto ponúka aj čiastočnú úľavu od úzkosti zo smrti.

Na udržanie tohto imaginárneho spojenia deti popierajú alebo minimalizujú realitu rodičovskej nedostatočnosti a zneužívania a v tomto procese idealizujú svojich rodičov a zároveň internalizujú negatívne postoje a pocity svojich rodičov voči nim. Čoskoro sa deti začnú vnímať ako nemilované, zlé alebo nedostatočné a tento základný obraz si prenášajú do svojho dospelého života. Stáva sa základným aspektom ich základnej identity.

Od tejto chvíle vedie akýkoľvek zlom v procese rodičovskej idealizácie alebo negatívnej predstavy o sebe k pocitom napätia alebo nepohodlia. Akonáhle sa vytvorí, akékoľvek vniknutie alebo prerušenie akéhokoľvek aspektu fantazijného zväzku vedie k zvýšenému stavu úzkosti. Keď je táto silná obrana napadnutá, vzniká pocit hrôzy, akútne vedomie bezmocnosti a osamelosti. Často existuje pocit, že byť bez fantázie by bolo život ohrozujúce.

Pozitívny pohyb v psychoterapii, ktorý spochybňuje rodičovskú idealizáciu alebo pomáha klientom vidieť samých seba v lepšom svetle, možno paradoxne vnímať skôr ako ohrozujúce než oslobodzujúce. Namiesto toho, aby sa cítili lepšie, môžu sa cítiť roztrasení alebo nepríjemní a majú tendenciu negovať svoje poznatky alebo pokrok. Z tohto dôvodu, aj keď si ľudia možno želajú zmenu, môžu bojovať proti pozitívnemu vývoju. V skutočnosti sa väčšina ľudí, či už v terapii alebo mimo nej, bojí, dokonca má strach, urobiť v živote silné zmeny k lepšiemu, pretože tieto zmeny predstavujú hrozbu pre ich jadrovú obranu.

Klienti podstupujúci terapiu čelia konečnej dileme. Ich prirodzená tendencia prijímať nové poznatky a užívať si výhody vnímania samých seba v lepšom svetle je narušená zvýšenou úzkosťou spôsobenou náročnými aspektmi fantazijného puta s rodičmi. Pocit prázdnoty a osamelosti spolu so skutočným pocitom straty môžu byť obzvlášť bolestivé a viesť k všeobecnému odporu v terapii. Fungovanie fantazijného puta a následná úzkosť z jeho rozchodu sú z veľkej časti nevedomé. To sťažuje klientom identifikáciu a pochopenie ich reakcií, keď ktorýkoľvek aspekt imaginárneho spojenia odhalil alebo ohrozil.

In Vnútorný nepriateľ: Teória separácie a hlasová terapia , opisujem, ako sa psychoterapeuti ocitnú v akejsi kontradiktórnej situácii s klientom do tej miery, že klient vyjadruje odpor. Chcú pomôcť klientovi vnímať svoje detstvo a rodinnú situáciu realisticky a vzdialiť sa od sebakritického a sebadeštruktívneho myslenia, no klient môže byť voči obom procesom odolný. Vo všeobecnosti sa ľudia zdráhajú spochybňovať svoju psychologickú obranu, pretože táto obrana bola kedysi nevyhnutná a chránila ich, keď boli najzraniteľnejší. Boli to najefektívnejšie prispôsobenie sa deštruktívnym vplyvom prostredia, s ktorými sa stretli ako deti, a slúžili na zníženie napätia, úzkosti a emocionálneho stresu.

Na záver, pre terapeuta aj klienta je cenné čeliť skutočnosti, že v dôležitom zmysle sa klient nechce zlepšiť. Obaja ľudia môžu ťažiť z poznania, že pozitívne udalosti v živote jednotlivca môžu mať nepriaznivé účinky, pretože narúšajú kľúčové zložky fantázie. Z rovnakého dôvodu môže osobný rozvoj alebo zlepšenie v psychoterapii podporovať u klientov pocity neistoty a pocit osamelosti a môže dokonca vyvolať pocity úzkosti zo smrti. Terapeuti môžu klientom najlepšie pomôcť porozumieť potenciálnym regresom a prepracovať sa cez ne tým, že im pomôžu pochopiť úplný dopad ich základného odporu voči prelomeniu negatívneho obrazu o sebe, ktorý si vytvorili vo svojich pôvodných rodinách. V obrannom stave si klienti často predstavujú, že ak sa zmenia, ich úzkosť bude neznesiteľná. Úlohou terapeuta je pomôcť klientom uvedomiť si, že ak si vyvinú toleranciu a naučia sa zvládať úzkosť a bolestivé emócie, môžu sa posunúť ďalej, rozšíriť si perspektívu a viesť plnohodnotnejší život.