Ako dospelí sme často požiadaní, aby sme sa zamysleli nad pozitívnymi vplyvmi, vzormi a skúsenosťami z našej minulosti, ktoré formovali to, kým sme dnes. Rovnako často, vo všetkom, od vysokoškolských esejí až po pracovné pohovory, nás žiadajú, aby sme sa vrátili k prekážke, ktorú sme prekonali, k výzve, ktorej sme čelili, alebo k nevýhode, ktorej by sme nedovolili, aby nás zdržala. Ako ľudské bytosti nás formuje naše prostredie. Každé vysoké a nízke nás formuje do toho, kým sme, v dobrom aj v zlom. Najviac to platí, keď sme mladí a náš mozog sa rýchlo vyvíja. Sila všetkého od neslýchaného plaču až po nepoznačený výraz tváre môže mať ťažký vplyv na vyvíjajúcu sa psychiku dieťaťa.

Pozitívne interakcie v našom vývoji nás môžu viesť k rozvoju toho, čo s mojím otcom psychológom Robertom Firestoneom hovoríme ako „sebasystém“. Sebasystém sa skladá z jedinečných kvalít jednotlivca v kombinácii s harmonickou identifikáciou a začlenením pozitívnych postojov a vlastností rodičov. Samozrejme, žiadny človek ani rodič nie je dokonalý. „Division of the Mind“ je model, ktorý sme s otcom vyvinuli a ktorý predstavuje, že každý človek je rozdelený. Ľudia sa milujú aj nenávidia a ako rodičia šíria obe reakcie na ich produkciu, teda na svoje deti.

Zatiaľ čo výchova rodiča obohacuje sebasystém ich detí, odmietanie, zanedbávanie alebo nepriateľstvo zo strany rodiča vedie k vytvoreniu „systému proti sebe“. Anti-self systém siaha od deštruktívnej identifikácie a začlenenia negatívnych rodičovských vlastností. Keď si osvojíme deštruktívne postoje počas zraňujúcich alebo traumatických zážitkov v našej minulosti, posilňujeme naše anti-ja. Ako vyrastáme, naše anti-ja v nás sídli a povzbudzuje nás, aby sme podnikli kroky, ktoré kopírujú našu minulosť, ale ktoré nám škodia v prítomnosti.

Existuje veľa vlastností, ktoré sme si vytvorili ako deti, ktoré slúžili účelu v našom detstve, ale v dospelosti nám v skutočnosti bránia. Povedzme, že keď sme vyrastali, cítili sme sa silne zasahovaní našimi rodičmi. Možno sme trpeli hnevom kritickej matky alebo frustráciou otca, ktorý sa nadmerne obával všetkého, od nášho zimného priberania až po priemerné skóre SAT. Ako deti sme sa možno vyzbrojili proti nedostatkom našich rodičov tým, že sme sa držali v ústraní, búrili sa proti zábranám alebo ovládali perfekcionizmus, ktorý si sami predpisujeme. Je viac než pravdepodobné, že sme si cestou osvojili nejaké zlé návyky. Otec, ktorý porušil sľuby, nás možno naučil menej dôverovať svojim blízkym. Matka, ktorá nás ignorovala, v nás možno zanechala pocit, že sa budeme spoliehať sami na seba a že nebudeme chcieť niečo od niekoho iného.

Tieto vlastnosti slúžili v našej mladosti ako „obrana“. Chránili nás pred plným prežívaním bolesti a dokonca hrôzy z uznania chýb tých, ktorí sú zodpovední za naše blaho. Keď sme vyrastali, bolo povinnosťou našich rodičov chrániť nás. Od nich záviselo naše prežitie. Táto závislosť je súčasťou toho, prečo boli činy našich rodičov také významné pre náš vývoj a čo im dalo taký silný vplyv na nás. Pre dospelého môže to, že iný dospelý vybuchne v hneve alebo ak sa staneme obeťou, v nás vyvolať pocit hnevu alebo provokácie. Ale pre dieťa môže byť desivé mať niekoho, kto je nielen fyzicky väčší ako my, ale je za nás plne zodpovedný, buď vybuchne v zúrivosti, alebo sa rozpadne.

Aj rodičia s tými najlepšími úmyslami prežívajú chvíle stresu, v ktorých sú zle naladení na svoje deti. Toto nesprávne naladenie a momenty traumy spôsobujú, že deti si vytvárajú sebaochrannú obranu, aby sa utešili alebo „prešli“. Obrany vytvorené z detských udalostí zostávajú s nami až do dospelosti. Často aj naďalej slúžia na to, aby nás odrezali od nepríjemných emócií alebo nás chránili pred vnímanými rizikami. Aj keď sa naša obrana môže zdať ako prospešná vrstva ochrany, zvyčajne narobí viac škody ako úžitku.

Napríklad to, že ste sa v detstve odtrhli od strašidelných zážitkov, mohlo znamenať schovávanie sa pod posteľou, vyhýbanie sa situáciám pod vysokým tlakom, ako sú šport alebo akademici, alebo hranie videohier. V dospelosti to môže znamenať, že sa stanete antisociálnymi, budete sa vyhýbať cielenému správaniu alebo zneužívaniu látok, ako je alkohol. Naša obrana nás môže ovplyvniť, aby sme sa zapojili do sebaupokojujúcich rituálov alebo aby sme sa vyhli vnímaným nebezpečenstvám. Ich náznaky sú však prevzaté z minulých udalostí, ktoré už pre nás nepredstavujú skutočnú hrozbu. V skutočnosti, ako starneme, samotná obrana sa často stáva hrozbou.

Príkladom toho je muž, ktorý odmietol pozvať ženu na rande, pretože sa bál odmietnutia. Hoci bol pekný, milý a vtipný, jeho plachosť a neistota mu sťažovali prístup. Ako malý chlapec bol vychovávaný ako jedináčik so slobodnou matkou, ktorá mu venovala väčšinu svojej energie a pozornosti. Kombinácia jej dotieravosti a prísneho, nezmyselného prístupu v ňom vyvolala pocit nedostatočnosti a neustáleho sklamania. V reakcii na to sa stiahol zo spoločenských situácií a vyvinul strach, že ženu sklame. Jeho „obrana“ mu zabránila byť odmietnutý, no zároveň mu zabránila stretnúť sa s niekým, koho má naozaj rád. Navyše, kvôli jeho pasivite mali ženy, s ktorými sa stretol, tendenciu byť dominantnejšie, čo je vlastnosť, ktorá ešte viac kopíruje dynamiku z jeho detstva.

Ak sme boli ako deti určitým spôsobom zranení, počas nášho života budeme mať tendenciu nevedome vyhľadávať vzťahy, v ktorých sme zranení rovnakým spôsobom. Nie je to nevyhnutne preto, že situácie z našej mladosti sa cítili dobre, ale preto, že sa cítia dobre známe. Naša obrana je zložitá, pretože nás vedie k dôvernosti v snahe ochrániť nás pred bolesťou našej minulosti. Môže sa zdať, že nás ochránia, ale v skutočnosti majú tendenciu chrániť ľudí, ktorí nám ublížili, na ktorých sme boli ako deti závislí. Ale prečo sme tak odhodlaní chrániť tých, ktorí nám ubližujú?

Keď sme mladí, spoliehame sa na našich opatrovateľov. Vidieť ich ako chybné alebo nestabilné predstavuje priamu hrozbu pre naše prežitie. Obrany, ktoré si vytvárame, nás môžu zdanlivo chrániť pred negatívnymi vlastnosťami tých, ktorí nás vychovali, no slúžia aj na ochranu týchto vplyvných osobností. Napríklad žena počas svojho dospievania vydržala nespočetné množstvo verbálnych aj fyzických týraní zo strany matky, ktorej temperament bol divoký a nepredvídateľný. Po dlhých bitkách, v ktorých jej matka kričala a vyhrážala sa sebe aj svojej dcére, sa matka zamkla vo svojej izbe a nekontrolovateľne vzlykala. Ako si možno predstaviť, dcéra sa tak cítila sama a vystrašená. Dievča sa v zúfalstve pokúsilo odložiť týranie, ktorému odolalo, a napísalo matke dlhé ospravedlňujúce listy. Potom vsunula listy pod dvere v nádeji, že dokáže „opraviť“ všetko, čo sa v jej matke zlomilo.

Tento akt sebaobetovania je veľmi bežný u malých detí. Ako deti, tí istí ľudia, ktorí nás strašia alebo nám ubližujú, sú ľudia, ku ktorým musíme ísť pre útechu a starostlivosť. Preto sa často vzdávame, aby sme ochránili našich opatrovateľov. Hoci väčšina incidentov nemusí byť taká do očí bijúca alebo dramatická, ako to ilustruje vyššie uvedený príbeh, deti sa neustále prispôsobujú, aby potešili a ochránili svojich rodičov. Tieto činy obetovania, veľké aj malé, vytvárajú základnú obranu, ktorá ich v dospelosti často zraňuje. Inými slovami, tvoríme súbor internalizovaných rodičov, ktorí znovu vytvárajú emócie a interakcie z raného veku nášho života.

Vzťah, ktorý cítime s rodičmi, je prirodzený. Rodičia môžu slúžiť ako pozitívne vzory a vštepovať nám vlastnosti, ktoré si ceníme počas celého života. Môžeme však vytvárať aj to, čo môj otec psychológ Dr F.S. s našimi rodičmi nazývané „fantasy bond“, ilúzia spojenia, ktorá nás spája s tými, ktorí nás vychovávajú a spôsobuje, že sa s nimi identifikujeme spôsobmi, ktoré sú negatívne aj pozitívne.

Ako som už povedal, nikto nie je dokonalý. Aj tí najlepší rodičia sú na svoje deti naladení len asi 30 percent času. To je dôvod, prečo je ako dospelí dôležité rozpoznať spôsoby, ktorými sme sa negatívne prispôsobili škodlivej strane tých, ktorí sa o nás ako deti starali. Akonáhle zistíme, ako sa chránime pred našou minulosťou, môžeme sa oddeliť od internalizovaných rodičov v našich hlavách a ísť vpred ako nezávislí jednotlivci, vedome si osvojiť vlastnosti, ktoré rešpektujeme, a odmietať tie, ktoré nám ubližujú.

Koncept „obrany“ je ultimátnou ilustráciou skutočnosti, že veľmi často sa v nás skrýva náš vlastný najhorší nepriateľ. Je iróniou, že práve obrana, ktorá nás emocionálne zachránila tak dávno, nás dnes oberá o naše životy. To, čo pôvodne slúžilo ako rozumné prispôsobenie sa ťažkej situácii, sa môže stať naším väzenským agentom. Príliš často žijeme svoje životy zahalené v brnení našej detskej obrany – neuvedomujúc si, že je bezpečné zbaviť sa týchto falošných identít a klamlivých vrstiev ochrany. Keď tak urobíme, otvoríme úplne nový svet možností, úplne novú úroveň potenciálu pre úspech, šťastie, dobrodružstvo a lásku. Najdôležitejšie je, že si dávame ten najväčší možný dar: slobodu, slobodu byť tým, kým sme a žiť tak, ako sa rozhodneme, oslobodení od reťazí minulých skúseností.