„Nie starosti že deti nikdy ťa nepočúvaj; starosti že ťa vždy sledujú.“
– Robert Fulghum

Veľa ľudí sa čuduje, ako sa rodičovstvo za tie roky zmenilo. Niektorí sa posmievajú, ako sa to stalo oveľa viac praktickým a zameraným na dieťa. „Vyrástli sme ako divé psy v 60-tych rokoch,“ vtipkoval Jerry Seinfeld v nedávnej stand-up rutine. „Žiadne prilby, žiadne bezpečnostné pásy, žiadne zábrany. Všetko sa zastavilo, len sme lietali vzduchom. Buď som jedol 100% cukor, alebo som bol vo vzduchu.“ V dnešnej dobe trávime čas premýšľaním ako chceme byť rodičmi. Čítame knihy. Robíme plány. Naša účasť viedla k výrazom ako „vrtuľníkový rodič“ a „tigria mama“.

Zatiaľ čo som písal o niektorých nevýhody nadmerného rodičovstva , Som pevne presvedčený o tom, že si od začiatku vážime naše deti ako samostatných ľudí a využívam sebareflexiu, aby sme sa stali lepšími rodičmi. Avšak to, ako túto vieru prevedieme do praxe, môže znamenať rozdiel medzi tým, keď sa budeme púšťať do učebnicovej formy „dobrého“ rodičovstva a skutočne modelovať spôsob života vo svete, vďaka ktorému sú naše deti lepšími a šťastnejšími ľuďmi. Inými slovami, to, čo si myslíme, že je dôležité, nemusí byť nevyhnutne to, čo najviac ovplyvňuje naše deti.

Hoci to môže obsahovať dlhé úseky neporovnateľnej blaženosti, výchova našich detí je hrboľatá cesta. V nevyhnutných chvíľach napätia a neistoty sa mnohí z nás obávajú, či povedať správnu vec. Na našich slovách však záleží len toľko. Naše deti absorbujú obrovské množstvo toho, čo sa okolo nich deje, a často sa primárne zameriavajú na nás. Platí to najmä na začiatku, keď u nás hľadajú bezpečnosť, istotu a prežitie. Ako rodičia slúžime ako základ, z ktorého môžu naše deti vyraziť spoznávať svet. Pozerajú sa na nás, aby pochopili jazyk a význam. Náš prvotný vplyv pomáha budovať ich zmysel pre seba samých, pre ostatných a pre svet. Preto záleží na tom, čo modelujeme.

Ako bystrí pozorovatelia si naše deti všímajú naše správanie voči ostatným, ako aj to, ako sa správame sami k sebe. Patria sem veci ako napätý tón, akým sa prihovárame partnerovi, znechutenie, ktoré vyjadrujeme nad neupraveným stavom domu, netrpezlivosť, ktorú máme ráno prichystané, mizerný výraz na displeji pri pohľade do zrkadla alebo kritické komentáre, ktoré o sebe robíme. Deti sú obzvlášť pozorné na to, ako sa k nim správame, napríklad ak sme prítomní a zaujatí, keď s nimi komunikujeme, alebo sme rozptyľovaní a ľahko sa rozčúlime. Navyše, ako všetky ľudské bytosti, aj naše deti sú napojené na to, aby boli v pohotovosti pred nebezpečenstvom, aby si všímali negatíva, ako keď zvyšujeme hlas alebo máme výbuch hnevu.

Pripomenutie toho, aký významný vplyv má naše správanie na naše deti, v nás môže vyvolať tlak alebo obavy, že niečo pokazíme, no v skutočnosti by nám to malo pomôcť cítiť sa motivovane a posilnené. V ktoromkoľvek bode môžeme ovplyvniť naše deti hlboko pozitívnym spôsobom a toto úsilie môže mať oveľa viac spoločného s tým, ako sa rozvíjame ako ľudia, než s tým, ako sa správame ako rodičia. Tu je päť kľúčových spôsobov, ako práca na sebe môže byť prínosom pre naše deti.

1. Ukáž nehovor. Ako rodičia často zabúdame, že nás naše deti sledujú. Môžeme si dávať pozor na to, ako sa k nim správame alebo ako s nimi hovoríme, ale potom predpokladáme, že nevenujú pozornosť, keď sa zaoberáme inými vecami alebo máme vzťah k iným ľuďom. Deti modelujú správanie. Možno je jednoduchšie povedať našim deťom, aby boli milé, pokojné, trpezlivé a prejavovali úctu, ale je pre nich lepšie vidieť nás robiť tieto veci.

Láskavosť môžeme prejaviť iným ľuďom nielen tým, čo hovoríme, ale aj svojím prejavom a tónom. Empatiu môžeme modelovať tak, že si nájdeme čas na pochopenie vnútorného sveta inej osoby a budeme súcitní s jej skúsenosťami. Dokážeme zachovať pokoj tvárou v tvár stresu a prejaviť trpezlivosť v zhone každodenného života. Ak chceme, aby naše deti vyrastali a zažívali zmysluplné priateľstvá a láskyplné vzťahy, mali by sme prejavovať srdečnosť voči priateľom a robiť s partnerom láskyplné činy, keď sú naše deti nablízku. Naším cieľom je, samozrejme, zaobchádzať s našimi deťmi s rovnakými vlastnosťami, ale pri tom je užitočné pamätať na to, že naše činy hovoria hlasnejšie ako naše slová.

2. Preskúmajte svoje emócie. Naše deti v nás vyvolávajú pocity, ktoré nie vždy očakávame. Niektoré z týchto pocitov sú základnými ľudskými reakciami. Keď naše batoľa hodí záchvat v obchode s potravinami, môžeme sa cítiť trápne. Keď naše dieťa nebude spať, môžeme sa cítiť frustrovaní. Keď náš tínedžer riskuje, môžeme sa zľaknúť. Niektoré z našich intenzívnejších, vzrušených emócií, ktoré vznikajú v časoch stresu, však súvisia viac s našou minulosťou ako s prítomnosťou. Strach nášho dieťaťa môže znovu vyvolať pocit strachu, ktorý sme cítili ako deti. Ich plač môže rezonovať s naším vlastným ranným trápením.

Ako rodičia sa môžeme snažiť zachovať chladnú hlavu a skrývať svoje reakcie, alebo ich môžeme nechať preniknúť spôsobom, ktorý ľutujeme. Tak či onak, náš vnútorný emocionálny stav sa často zobrazuje, či už verbálne alebo neverbálne. Naše výrazy, mikrovýrazy, tón hlasu a reč tela posielajú správy našim deťom. Ak si teda svoje reakcie nepriznáme, neuvažujeme o nich a nedávame im zmysel, pravdepodobne ovplyvníme naše deti všetkými spôsobmi, o ktorých si nie sme vedomí. Ak sa nevyriešime a nehľadáme zdravé, čestné a prispôsobivé spôsoby, ako zvládnuť svoje emócie, pravdepodobne nás budú ovládať. Navyše sa nám nedarí učiť naše deti príkladom, ako zvládať svoje emócie.

Keď sa staneme rodičmi, zažijeme širokú škálu pocitov a niektoré z nich sa nám môžu zdať neprijateľné. Niektorí sa môžu cítiť ohromujúci. Keď sa objavia nežiaduce alebo nerozumné pocity, mali by sme sa snažiť byť k sebe zvedaví, otvorení a neodsudzujúci. To, že sa bijeme, z nás nerobí lepšieho rodiča. Mali by sme pamätať na lekciu, ktorú sa tak veľmi snažíme naučiť naše deti: „Všetky pocity sú prijateľné. Nemôžeme ovládať svoje pocity, ale môžeme ovládať svoje činy.“ Keď komunikujeme s našimi deťmi, môžeme sa upokojiť tak, že narazíme na akýkoľvek pocit, ktorý nás rozruší, niekoľkými nádychmi a výdychmi a skutočným súcitom so sebou samým.

Ako dospelí by sme mali hľadať zdravé spôsoby, ako sa vysporiadať s pocitmi, ktoré sa objavia, a nie im dovoliť, aby hrali show, alebo ich pochovať a popierať ich existenciu. Ak bojujeme s náporom ťažkých emócií, môžeme nájsť úľavu v otvorenom a úprimnom rozhovore s priateľom, s partnerom alebo s terapeutom. Môžeme tiež začať vytvárať prostredie okolo našich detí, kde povedať, čo cítime, je prijateľné a podporované. Môžeme ísť proti inštinktu a skrývať emócie, s ktorými zápasíme, pred našimi deťmi. Namiesto toho s nimi môžeme byť pravdiví o tom, čo cítime, a zároveň komunikovať spôsobom primeraným veku. Naším cieľom nie je rozpadnúť sa, zaťažiť alebo podnecovať vinu alebo zodpovednosť v našich deťoch, ale ukázať im, že rozprávanie o pocitoch je spôsob, ako ich vyriešiť a vybudovať odolnosť. Pomenovanie našich pocitov učí deti robiť to isté, pomáha im (a nám) cítiť sa pochopené a pokojné.

3. Zmeňte spôsob, akým o sebe cítite. Môžeme dúfať, že si u našich detí vybudujeme sebavedomie tým, že im každý deň povieme, že ich milujeme, ale ak strávime veľkú časť ich detstva tým, že sa nenávidíme, tieto správy prejdú. Kritické spôsoby, akými sa vidíme, neláskavé spôsoby, ako sa k sebe správame, a pohŕdavé veci, ktoré o sebe hovoríme, majú vážny vplyv na sebaponímanie nášho dieťaťa.

Ak chceme pomôcť našim deťom cítiť sa dobre, mali by sme pracovať na tom, aby sme si podmanili svoje vlastné kritický vnútorný hlas .' Tento deštruktívny myšlienkový proces je postavený na negatívnych skúsenostiach a postojoch, ktoré sme si osvojili.

Keď naladíme svojich blízkych a začneme venovať väčšiu pozornosť tomu, čo nám hovorí náš kritický vnútorný hlas, je pravdepodobnejšie, že sa zapojíme do správania, ktoré môže byť sebaobmedzujúce, sebadeštruktívne alebo ubližujúce ostatným. Spochybnenie nášho vnútorného kritika nie je o budovaní seba alebo o nafukovaní nášho ega, ale o udržaní si láskavého a súcitného postoja k sebe. Nikto nie je dokonalý a všetci bojujeme. Naše deti budú mať veľký úžitok zo stupňa súcitu so sebou samým, ktorý prejavujeme, internalizujeme tento postoj k sebe a rozširujeme tento prístup aj na ostatných.

4. Dajte zmysel svojej minulosti . Výskum pripútanosti ukazuje, že najväčším prediktorom pripútanosti, ktorú si vytvárame s našimi deťmi, je to, ako dobre sme pochopili a cítili bolesť vlastnej minulosti. Dr. Daniel Siegel a ja sme vytvorili online kurz ' Dávať zmysel svojmu životu “ pomôcť ľuďom identifikovať a riešiť nevyriešené problémy z ich minulosti. Z výskumov do značnej miery vieme, aké cenné je pre budúce generácie, aby túto prácu vykonávali rodičia. Čím viac budeme dávať zmysel nášmu príbehu, tým viac budeme schopní byť naladení na naše deti a opraviť roztržky, keď k nim dôjde.

Môžeme sa lepšie spoznať a pochopiť zdroj našich ťažkých, nevhodných, prehnaných reakcií ako rodičov. Budeme schopní porozumieť pocitom, ktoré sú skôr vzrušené, než by sme nimi boli ovládaní. Budeme schopní spochybniť náš kritický vnútorný hlas tým, že rozpoznáme, odkiaľ pochádza, a odmietneme jeho falošné správy o tom, kto sme a ako by sme sa mali správať. Nakoniec, keď odstránime deštruktívne prekrytia našej minulosti, budeme si môcť vybrať svoje činy v našich súčasných životoch a vzťahoch s väčšou silou, pokojom a starostlivosťou.

5. Nasledujte to, čo vás rozžiari. V neposlednom rade, ak chceme vychovať šťastné a naplnené deti, musíme byť šťastní a naplnení sami v sebe. Keď sa sústredíme výlučne na rodičovstvo a stratíme kontakt s ostatnými stránkami nás samých, nedovolíme našim deťom, aby nás poznali ako živých a jedinečných jedincov. Výchova detí si vyžaduje veľa času a energie, no nemalo by to byť ospravedlnením vzdať sa iných vecí, na ktorých nám záleží a dať nášmu životu zmysel. Naše deti nás potrebujú vidieť, ako sa smejeme s priateľmi, sme blízko a láskaví k romantickému partnerovi, sledujeme záujmy, rozsvecujeme sa a vážime si veci, ktoré si na svete vážime. Keď pristupujeme k svojmu životu s touto vášňou, vytvárame cestu pre naše deti, aby urobili to isté.

Rovnako ako pri každom z týchto krokov, práca, ktorú robíme pre seba, nezabezpečuje (a nemala by) zabezpečiť, aby si naše deti vybrali rovnaké záujmy alebo nasledovali naše presné kroky. Avšak to, čo im ponúkame, je vzorom na vytvorenie zmysluplného života. Ako rodičia poskytujeme bezpečnú základňu, z ktorej sa naše deti môžu vydať na cestu, ktorá je jedinečne ich, ale aby sme tou základňou boli, musíme byť v sebe pevní a istí.