Už dlho sa básnici a učenci, romantici a intelekt, tínedžeri a starí rodičia zamýšľali nad otázkou: Čo je láska? Napriek tomu, keď sa opakovane nachádzame v rovnakých úskaliach vzťahu, so zlomeným srdcom alebo vrúcne znovu hľadáme počiatočnú iskru, možno je prospešnejšia otázka, čo nie je láska?

Akokoľvek sme my ako druh schopní nedobrovoľne sa ponoriť do magickej žiary zamilovanosti, udržať sa v tomto bezstarostnom, srdečnom romantickom priestore je zložité. Vypadnúť z lásky a do rutiny, z láskavosti do podráždenosti a z rešpektu do mrzutosti je až príliš ľahké. Prečo teda k tomuto posunu dochádza a ako sa mu môžeme vyhnúť? Identifikovaním toho, čo je láska nie , môžeme sa vyhnúť vzťahu „nerobím“, ktorý vedie k nášmu romantickému zániku.

Láska nie je sebecká, náročná alebo vlastnícke právo nad tým druhým.

Keď s niekým prvýkrát randíme, málokedy sa pristihneme, že hovoríme veci ako: ‚Ideš znova von, aby si sa stretol so svojimi priateľmi? Ale myslel som, že zostaneš a požičiaš si so mnou film?“ alebo „Prečo ti trvá tak dlho sa pripraviť? Vždy ma necháš čakať navždy.“ V momente, keď začneme s našimi partnermi zaobchádzať ako s predĺžením nás samých, kritizujeme ich jedinečnosť a prikazujeme im konformitu, nielenže poškodíme ich príťažlivosť k nám, ale do značnej miery vymažeme aj našu vlastnú príťažlivosť k nim. Zaobchádzanie s našimi partnermi ako s nezávislými a oddelenými jednotlivcami nás môže prinútiť čeliť našej vlastnej neistote, žiarlivosti a sebakritickým myšlienkam, ale pomôže nám to zosilnieť, čo následne vedie k skutočnejšiemu a pevnejšiemu spojeniu s partnerom.

Láska nikdy nie je podriadenosť alebo dominancia, emocionálny nátlak alebo manipulácia.

Emocionálne hranie hier je obranný mechanizmus vytvorený na to, aby sme sa chránili pred zraneniami, odmietnutiami a neistotami, ktoré prichádzajú s pocitom zraniteľnosti, investovaním do niečoho a želaním niečoho od úplne samostatnej ľudskej bytosti. Hrať sa za obeť dominantnej osobnosti alebo šéfa niekomu, koho je ľahké ovplyvniť, je deštruktívny proces, o ktorom je príliš ľahké stratiť prehľad.

Pretože mnohé z týchto manipulatívnych správaní sú nevedomé a nie sú určené ako zlomyseľné, mali by sme vždy venovať pozornosť tomu, na čom sú naše činy založené. Mlčíme, keď nedostávame to, čo chceme, takže naši partneri si nás všimnú a budú nás ľutovať? Predstierame flexibilitu a zároveň si skryto stanovujeme podmienky a obmedzenia, ktoré musí náš partner dodržiavať? Tým, že si uvedomíme tieto vzorce, dokážeme presne určiť a zmeniť škodlivé správanie a využiť šancu na priame vyjadrenie skutočného chcenia a požiadať o to, čo chceme a potrebujeme od nášho partnera. To nám umožňuje cítiť skutočné pocity nášho partnera k nám. Získanie niečoho od partnera prostredníctvom manipulácie nám bráni zažiť jeho skutočné pocity voči nám.

Láska nie je zúfalým pokusom poprieť osamelosť alebo túžbu po spojenej identite.

Keď zistíte, že premýšľate o láske ako o prostriedku, ako sa o vás ‚postarať‘ alebo ‚neukončiť sám‘, možno vstúpite na nebezpečné územie. Láska je pocit, ktorý máte k niekomu inému, ako aj ocenenie pocitu namiereného voči vám. Aj keď sa vyžívame v radosti zo spoločného života, táto radosť sa dá zachovať len vtedy, keď si uvedomíme, že zdravý vzťah pozostáva z dvoch životov vedených v harmónii a nie z jedného života, ktorý vedú dvaja ľudia.

Zdieľanie aktivít, príbehov, priateľov a detí, to všetko sú zmysluplné prvky vzťahu. Ale popierať skutočnosť, že každý človek a skúsenosť je jedinečná, znamená odopierať sebe a našim blízkym partnerstvo založené na rovnosti, realite a skutočnej vzájomnej náklonnosti. Keď spojíme svoju identitu s našimi partnermi, stratíme k nim príťažlivosť. Nestanú sa pre nás o nič zaujímavejšími ako naša pravá ruka. Ak sa však vzťah skončí, cítime sa zničení, akoby sme stratili pravú ruku.

Lásku si nemožno zamieňať s emocionálnym hladom.

Kŕmenie inej osoby nie je láska. Mnohým ľuďom zostal z detstva pocit emocionálnej prázdnoty. Často, ako dospelí, sa stále vidíme ako tieto prázdne deti a obraciame sa na partnera, aby sme zaplnili túto emocionálnu prázdnotu. Keď dovolíme, aby nedostatočná zrelosť zavážila na našich partnerov, vysávame ich z ich vitality a úcty, ktorú kedysi mali k rozvinutým jednotlivcom, ktorých sme skutočne schopní byť. Je dôležité vyhnúť sa tomu, aby sme u našich partnerov hľadali nezdravú dávku definície, chvály, uistenia alebo súhlasu. Toto sú vlastnosti, ktoré musíme v sebe rozvíjať, aby sme si uvedomili plný a uspokojivý vzťah s inou osobou.

Láska nie je vnútorný stav mysle, ktorý nemá žiadne rozpoznateľné vonkajšie prejavy.

Koľkokrát sme sa pristihli, že sa hádame, mračíme, šklbeme a vyčerpávame svojich partnerov a potom sme len tak mimochodom vyhlasovali, ako veľmi sme zamilovaní? Často sme si s partnerom vytvorili fantazijné puto, ilúziu spojenia. Máme k nim vzťah vo fantázii, ale v skutočnosti sa k nim nesprávame láskavo a s láskou. Láska je čin, rovnako ako stav bytia. Ak chceme niekoho milovať, mali by existovať skutočné prejavy tejto lásky a správania, ktoré sú viditeľné pre ostatných.

Keď sa pristihneme, že zle zaobchádzame so svojimi blízkymi, je dôležité pochopiť, že vnútorný kritik, ktorý máme všetci v mysli a ktorý nás nabáda k strachu a ničeniu skutočnej intimity, môže byť pre našich partnerov rovnako krutý ako oni pre nás. Myšlienky o nás samých, ako napríklad: „Nie som milujúci. Nikdy sa o mňa nebude starať tak, ako sa ja starám o ňu“ môže rovnako ľahko zaútočiť na našich partnerov a navrhnúť veci ako: „Je taký sebecký. Prečo na mňa nikdy nemyslí?'

Tieto myšlienky diktujú naše správanie, čo nám umožňuje správať sa k našim partnerom rovnako pozorne a neláskavo, s akou sa správame k sebe. Zabrzdenie tohto správania, bez ohľadu na to, ako sme nútení ho konať, nám môže pomôcť postaviť sa týmto kritickým vnútorným hlasom a mať viac súcitu a lásky k našim partnerom, ako aj k sebe.