Keď vstúpime do sveta, prechádzame z izolovaného prostredia do prostredia plného výziev. Musíme sa naučiť, ako sa orientovať v očakávaných aj neočakávaných udalostiach. Je to cesta, ktorá je pre niekoho jednoduchšia a pre iného náročnejšia. Ako dospelí môže byť ľahké prehliadať proces, ktorým naše deti prechádzajú, aby si rozvíjali zručnosti potrebné na zvládnutie týchto vzostupov a pádov. Medzi rodičovskými limitmi, školskou prácou a budovaním a udržiavaním priateľstiev čelia naše deti mnohým príležitostiam naučiť sa bojovať. Naučiť sa lyžovať môže byť užitočnou metaforou na zamyslenie sa nad tým, ako si naše deti rozvíjajú emocionálnu reguláciu alebo ich schopnosť chápať svoje emócie ako zdroj na zvládanie ťažkých životných chvíľ.

Keď sa učia lyžovať, niektoré deti si nadšene natiahnu výstroj a objmú nemotorné topánky a lyže na nohách. Sú pokojní, sebavedomí a zdá sa, že novinku prijímajú bez váhania a opatrnosti. Z hľadiska emočnej regulácie tieto deti predstavujú dva spôsoby prejavovania sa. Môžu to byť deti, ktoré sa impulzívne vrhajú do momentu s malým záujmom o následky, alebo to môžu byť deti, ktoré rešpektujú výzvu, no pri skúšaní a predlžovaní svojich limitov sa správajú ľahko.

Iné deti však môžu považovať proces prípravy za náročnejší. Každý krok sa stretáva s váhaním a strachom: naťahovanie vrstiev objemného oblečenia, zasekávanie nôh do tuhých a nemilosrdných topánok a následné pripútanie každej nohy na dlhú dosku, ktorá sa kĺže po snehu. Tieto deti reagujú na neznáme situácie strachom, odporom, vyhýbaním sa alebo hnevom. Bojujú s novotou, predvídajú najhorší možný výsledok, cítia sa napadnutí nepríjemnými fyzickými pocitmi alebo sú demoralizovaní, keď nedokážu úspešne koordinovať svoje telá v tejto novej skúsenosti.

Sebavedomé alebo váhavé dieťa musí nakoniec čeliť dolu z hory. Neočakávame, že začínajúci lyžiari začnú s čiernymi diamantmi, najextrémnejším terénom, a neočakávame, že naše deti okamžite zvládnu najťažšie životné problémy. Rovnako ako inštruktori pomáhajú novým lyžiarom rozvíjať ich zručnosti na postupne náročných zjazdovkách, je úlohou starostlivosti dospelých (rodičov, učiteľov, trénerov) pomôcť deťom naučiť sa regulovať svoje emócie v postupne náročných situáciách.

Aby sa odvážny lyžiar dostal z hory bezpečne, musí sa naučiť rešpektovať terén, zatiaľ čo opatrný lyžiar sa musí naučiť čeliť terénu. Či tak alebo onak, lyžiar sa musí zapojiť do skúseností, aby sa naučil, ako ich zvládnuť. Rovnako aj emocionálna regulácia sa dá naučiť len tak, že to urobíte. Naše deti musia čeliť nepriazni osudu a prekonať skúsenosti, aby získali zručnosti potrebné na úspešnú navigáciu v budúcnosti. Ani prehnanosť, ani zbabelosť neposkytuje príležitosť naučiť sa, ako sa správať, keď čelíte nepriazni osudu. Ako dospelým je našou úlohou poskytovať im podporu a povzbudenie, aby sme im pomohli vyvinúť nástroje, aby boli v tomto procese úspešní.

Kým lyžiari začínajú na zajačikovom svahu, deti sa môžu začať učiť emocionálnej regulácii, keď čelia rozbitej hračke alebo sklamaniu z toho, že im povedali „nie“. Lyžiar sa naučí nájsť kontrolu tým, že bude pracovať s horou, nie bojovať proti nej, a dieťa sa naučí upokojiť sa prijatím, nie bojom so svojou realitou. Práve v ťažkých chvíľach kladieme základy budovania odolnosti a tolerancie. Časom, praxou a vedením trpezlivých a starostlivých dospelých môžu deti rásť vo svojej schopnosti emocionálnej regulácie.

Ako rodičia alebo starajúci sa dospelí je na nás, aby sme vedeli, kedy je výzva zvládnuteľná vzhľadom na skúsenosti a úroveň zručností dieťaťa. Niekedy musíme ustúpiť, aby sme umožnili dieťaťu bojovať z hory nezávisle. Inokedy možno budeme musieť stanoviť limity alebo poskytnúť väčšiu podporu, keď dieťaťu chýba primeraný úsudok alebo skúsenosti.

Rovnako ako môžeme povzbudiť nového lyžiara, aby prešiel na ľahkú, menej strmú zelenú zjazdovku namiesto strmého a hrboľatého dvojitého čierneho diamantu po zjazdovke so zajačikmi, možno budeme musieť pomôcť poskytnúť smer malému dieťaťu, ktoré prijíma výzvu, ktorú nedokáže. bezpečne riadiť. Prípadne možno budeme musieť prinútiť dieťa, aby čelilo svojmu strachu a vydalo sa na náročnejší svah. Aby mohol rásť, musí bojovať cez vývojovo primerané výzvy. Keď dospelí zachraňujú deti pred touto skúsenosťou, ako napríklad pri boji za učiteľa, aby prehodnotil písomku, dieťa si môže vypestovať falošný pocit sebadôvery a byť zle pripravené zvládnuť ďalšiu, ťažšiu situáciu.

Ako sa lyžiari stávajú vyspelejšími, radenie a ovládanie lyží sa stáva menej ťažkopádnym a vytvára priestor pre nové výzvy. Teraz si môžu byť vedomí navigácie iných lyžiarov na kopci, zľadovatených plôch a možno aj vlastnej únavy. Úroveň zručností a skúseností lyžiara predpovedá, ako kompetentne alebo elegantne dokáže človek zvládnuť tieto nové výzvy. Čo je však dôležité, každý lyžiar môže stratiť kontrolu. Väčšinou sa človek dokáže rýchlo zotaviť, ale niekedy to môže lyžiarovi trvať deň alebo dokonca sezónu, kým sa zotaví. Rovnakým spôsobom môžeme očakávať, že ako vyrastieme a budeme sa zapájať do zložitejších situácií a vzťahov, budeme musieť čeliť novým, jemnejším výzvam.

Prídu úspechy aj neúspechy, ale cieľom je pokračovať v učení a byť obratnejší. Rovnako ako lyžovanie, aj proces rozvoja emocionálnej regulácie je celoživotný proces, ktorý si vyžaduje neustále cvičenie a zdokonaľovanie zručností. A keď dôjde k neúspechu, pretože k neúspechu dôjde, je dôležité vstať a premýšľať o tom, ako sa lepšie pripraviť na opätovné čeliť tejto výzve.

Emocionálna regulácia je základom úspešného zvládnutia nevyhnutných zvratov života. Ako rodičia a dospelí, ktorí nás podporujú, môžeme uľahčiť rozvoj odolnosti. Na podporu tohto cieľa je potrebné mať na pamäti veľa otázok. Aká je úroveň zručností dieťaťa? Aký je terén/výzva? Je moje dieťa odvážne, nebojácne alebo prehnane sebavedomé a vyžaduje obmedzenia, aby zostalo v bezpečí? Je moje dieťa ustráchané, váhavé alebo príliš opatrné a potrebuje podporu pri zvládaní problémov? Zaberá môj strach, zrážam hrbole, ktoré sa dieťa potrebuje naučiť orientovať?

Ak vezmeme do úvahy proces učenia sa lyžovania ako metaforu pre učenie sa, ako regulovať alebo zvládať emócie, môže nám to pomôcť udržať si širší obraz. Každé dieťa prichádza do tejto výzvy so svojimi jedinečnými silnými a slabými stránkami. Tento proces je preto individuálny pre každé dieťa. Cvičenie s malými bojmi je nevyhnutné na vybudovanie schopnosti čeliť väčším bojom, ktoré nevyhnutne prídu v ich tínedžerskom a dospelom veku. Pád, vstávanie a vracanie sa do toho znova sú súčasťou tohto procesu. V konečnom dôsledku ide o prípravu našich detí, aby nadobudli zručnosti, ktoré im pomôžu čeliť výzvam a bezpečne sa pohybovať v nepredvídanom teréne, ktorý ich na ich životnej ceste čaká.