Všetci sme zažili tie veľké zmeny v našom pohľade, ktoré posúvajú našu náladu novým smerom. Jednu minútu sme v kancelárii, veríme v seba a sme nadšení výsledkom čohokoľvek, na čom pracujeme. V ďalšej minúte sme plní pochybností, neistí a pripravení hodiť všetko, na čo prídeme, priamo do koša.

Tieto zvláštne, často náhle zmeny perspektívy môžu ovplyvniť akúkoľvek oblasť nášho života. V našich vzťahoch sa myšlienky typu „Cítim sa tak dobre, kde sa nachádzame“ môžu rýchlo zmeniť na „Niečo nie je v poriadku“. Toto nikam nevedie.“ Za jedinú hodinu sa naše vnímanie seba samého môže zmeniť z „Páči sa mi, ako dnes vyzerám“ na „Vyzeráš tak škaredo/staro/tučný/unavený atď.“ Tieto posuny nás môžu strhnúť búrkou, a napriek tomu sme až príliš ochotní uveriť akémukoľvek uhlu pohľadu, ktorý sa nám v danom momente naskytne.

Otázkou je, čo spôsobuje, že kolíšeme medzi dvoma tak dramaticky odlišnými perspektívami? Komu dôverujeme a ako si môžeme vypestovať prístup, ktorý je láskavejší a viac „na našej strane“?

Aby sme mohli odpovedať na tieto otázky, musíme sa najprv pozrieť na to, prečo sme ako ľudia takí rozdelení. Pred mnohými rokmi môj otec, psychológ a autor Robert Firestone, vyvinul „Rozdelenie mysle“, aby pomohol vysvetliť, ako je každý z nás rozdelený medzi naše „skutočné ja“ a naše „anti-ja“. Temperament, s ktorým sme prišli na svet, ovplyvňuje obe strany tohto rozdelenia, ale naše prvé skúsenosti a úpravy, ktoré sme im urobili, veľkou mierou prispievajú k povahe a stupňu tohto rozdelenia v našej osobnosti. Na jednej strane sme optimistickí, realistickí, pokiaľ ide o naše schopnosti, potvrdzujeme život a orientujeme sa na cieľ. Táto stránka nás samých (naše „skutočné ja“) verí, že sme hodní lásky, dôvery, zodpovednosti a dobrých skúseností. Vytvára sa na základe pozitívnych skúseností a postojov v ranom živote, t. j. lásky a starostlivosti, ktorú sme dostali od rodiča alebo iných starostlivých dospelých, podpory, ktorú sme dostali pre naše úsilie, bezpečia, ktoré sme cítili, odolnosti, ktorú sme si pomohli vybudovať atď.

Avšak na druhej strane máme zhubné anti-ja, našu stránku, ktorá je sebakritická, sebazapierajúca, zákerná, podozrievavá a dokonca sebazničujúca. Jazyk tohto vnútorného nepriateľa sa označuje ako náš „kritický vnútorný hlas“. Tento „hlas“ je ako bežiaci komentár v našich hlavách, ktorý kritizuje, vyvoláva pochybnosti a často v nás vyvoláva úzkosť, depresiu alebo neistotu z toho, čo sa deje v našich životoch. Tak ako sa naše skutočné ja rodí z pozitívnych skúseností, naše anti-ja je formované negatívnymi skúsenosťami z raného života, t. j. zraňujúcim spôsobom, akým sme boli videní alebo zaobchádzaní v našej rodine, odmietnutiami, zanedbávaním, zlým naladením alebo dokonca zneužívaním.

Tieto deštruktívne rané skúsenosti pomáhajú formovať nášho vnútorného kritika a podfarbujú spôsob, akým vidíme svet. Kritický rodič môže počas nášho života vrhnúť tieň pochybností na naše schopnosti. Nespoľahlivý správca môže spôsobiť, že budeme menej dôverovať iným. Stojí za to pozrieť sa späť a preskúmať, ako negatívne presahy nášho detstva formujú našu súčasnú perspektívu a negatívne ovplyvňujú rôzne aspekty nášho života. Ďalším krokom je však oddeliť náš skutočný uhol pohľadu od týchto deštruktívnych postojov a posilniť naše skutočné ja.

Takže, ako to urobíme? Po prvé, musíme prijať myšlienku, že to, ako vidíme seba a svet okolo nás, tvoria tieto dve entity. Môžeme sa pokúsiť zaznamenať, keď sa naša nálada alebo perspektíva náhle zmení k horšiemu. Môžeme si všimnúť, že reagujeme intenzívnym emocionálnym spôsobom na okolnosti, ktoré celkom nezodpovedajú našej mimoriadne veľkej reakcii. V súčasnosti môžeme jednoducho uznať, že negatívny filter zafarbil spôsob, akým veci vidíme, a pýtať sa, či to predstavuje náš skutočný uhol pohľadu.

Je dôležité si uvedomiť, že tieto spätné reakcie sú zakorenené v našej minulosti. Z akéhokoľvek dôvodu súčasná udalosť vyvolala staré pocity a my zase pravdepodobne vidíme veci cez šošovku nášho dieťaťa. Ako malé deti sme schopní vidieť veci iba z našej vlastnej perspektívy, a preto veci, ktoré sa dejú, vnímame ako spôsobené nami. Nálady a správanie dospelých okolo nás majú na nás silný vplyv, pretože sme tak zraniteľní. Taktiež absorbujeme a osvojujeme si mnohé negatívne postoje, ktorým sme vystavení.

Vnímanie nášho dospelého života cez túto detskú optiku je vždy skreslenie, pretože už nie sme dieťa. Ako dospelí môžeme mať perspektívu, že nie všetko, čo sa deje, je naša chyba, že už nie sme vydaní na milosť a nemilosť iným a že mnohé negatívne postoje voči nám boli skreslené alebo úplne falošné. Napriek tomu, keď súčasné situácie pripomínajú našu minulosť, môžeme ich vnímať cez tento filter.

To nás môže viesť k nesprávnemu výkladu alebo priraďovaniu významu nepresným spôsobom. Môžeme si napríklad myslieť, že našej partnerke na nás nezáleží, pretože nám hneď nezavolala späť. Môžeme sa cítiť ako obeť zo strany spolupracovníka, pretože nás na stretnutí neuznal. Môžeme sa cítiť prehnane trápne, keď niekoho oslovíme nesprávnym menom alebo omylom schmatneme z pultu nesprávnu objednávku kávy.

Existuje mnoho spôsobov, ako môžeme skresľovať seba a iných, aby sme zapadli do starej negatívnej perspektívy, a preto sa musíme oboznámiť s tým, ako funguje naše anti-ja, a všímať si, kedy prevezme volant. Keď to urobíme, môžeme sa s týmito drsnými postojmi stretnúť so súcitom so sebou samým. Môžeme mať súcit s kritickými spôsobmi, akými sa vidíme, s tlakom, ktorý na seba vyvíjame, a dokonca aj s nepríjemnými pocitmi, ktoré vyvolávajú naše negatívne reakcie.

Ak sme nahnevaní, môžeme si dať pauzu, vyhnúť sa premýšľaniu a nechať sa upokojiť. Prechádzka, počítanie od 10 dozadu alebo dokonca niekoľkonásobné hlboké nadýchnutie môže v horúcich chvíľach skutočne pomôcť. Môžeme si dovoliť cítiť akékoľvek emócie, ktoré sa rozprúdia, či už je to hnev, strach alebo hanba, no stále si môžeme vybrať, ako budeme konať na základe nášho skutočného ja a našich princípov. Ako hovorí Dr. Pat Love: 'Cíťte pocity, ale robte správnu vec.'

Keď sme v pokojnejšom stave, môžeme sa pokúsiť stretnúť s akýmikoľvek „kritickými vnútornými hlasmi“ alebo zlými negatívnymi myšlienkami, ktoré si hovoríme, z láskavejšieho a realistickejšieho pohľadu. Keď to robíme, mali by sme pamätať na to, že sme ľudia a že nie každú myšlienku alebo pocit, ktoré v danom momente zažijeme, musíme prijať ako pravdu. Keď dokážeme byť otvorení možnosti, že nás naše vnímanie zavádza, môžeme jemne posunúť našu perspektívu a začať vidieť svet sviežimi, úprimnejšími a súcitnejšími očami. Bez ohľadu na okolnosti, ktorým čelíme, schopnosť kultivovať tento postoj nám môže pomôcť spojiť sa so svojím skutočným ja a zostať na vlastnej strane.