Spôsob, akým rodičia komunikujú s dieťaťom počas prvých mesiacov jeho života, do značnej miery určuje typ pripútanosti, ktorú si k nemu vytvorí. Vzťah medzi primárnym opatrovateľom a dieťaťom môže vytvoriť bezpečný, úzkostlivý, neorganizovaný alebo vyhýbavý štýl pripútania, ktorý vytvorí plán vzťahov počas života dieťaťa. Keď sú rodičia citlivo naladení na svoje dieťa, pravdepodobne sa vyvinie bezpečná väzba. Bezpečné spojenie s rodičom alebo primárnym opatrovateľom poskytuje deťom množstvo výhod, ktoré zvyčajne trvajú celý život. Bezpečne pripútané deti dokážu lepšie regulovať svoje emócie, cítia sa istejšie pri skúmaní svojho prostredia a majú tendenciu byť empatickejšie a starostlivejšie ako tie, ktoré sú neisto pripútané.

Naproti tomu, keď sú rodičia zväčša zle naladení, vzdialení alebo dotieraví, spôsobujú svojim deťom značné utrpenie. Deti sa prispôsobujú tomuto odmietajúcemu prostrediu budovaním obranných stratégií pripútania v snahe cítiť sa bezpečne, modulovať alebo tlmiť intenzívne emocionálne stavy a zmierniť frustráciu a bolesť. Tvoria jeden z troch typov neistých vzorcov pripútanosti k svojmu rodičovi (vyhýbavý, ambivalentný/úzkostný alebo dezorganizovaný/bojácny). V tomto článku popisujeme vzory vyhýbania sa vzťahom, ktoré predstavujú približne 30 % bežnej populácie.

Čo je vyhýbavá pripútanosť?

Rodičia detí s vyhýbavou väzbou majú tendenciu byť veľa času emocionálne nedostupní alebo nereagujú na deti. Ignorujú alebo ignorujú potreby svojich detí a môžu byť obzvlášť odmietaví, keď je ich dieťa zranené alebo choré. Títo rodičia tiež odrádzajú od plaču a podporujú predčasnú samostatnosť svojich detí.

V reakcii na to sa vyhýbavo pripútané dieťa naučí skoro v živote potlačiť prirodzenú túžbu vyhľadať rodiča pre útechu, keď je vystrašené, utrápené alebo v bolesti. Výskumník príloh Jude Cassidy opisuje, ako sa tieto deti vyrovnávajú: „Počas mnohých frustrujúcich a bolestivých interakcií s odmietavými postavami pripútanosti sa naučili, že uznanie a prejavovanie úzkosti vedie k odmietnutiu alebo trestu.“ Tým, že neplačú alebo navonok nevyjadrujú svoje pocity, sú často schopné čiastočne uspokojiť aspoň jednu zo svojich potrieb pripútanosti, a to zostať fyzicky blízko rodiča.

Deti identifikované ako vyhýbavé pripútanie k rodičom majú tendenciu odpájať sa od svojich telesných potrieb. Niektoré z týchto detí sa učia vo veľkej miere spoliehať na sebaupokojujúce, sebaošetrujúce správanie. Vyvinú sa u nich pseudonezávislá orientácia na život a udržiavajú si ilúziu, že sa o seba dokážu úplne postarať. V dôsledku toho majú malú túžbu alebo motiváciu hľadať pomoc alebo podporu iných ľudí.

Aké správanie súvisí s vyhýbavou väzbou u detí?

Už ako batoľatá sa mnohé vyhýbavé deti už stali samostatnými, predčasne vyspelými „malými dospelými“. Ako už bolo uvedené, hlavnou obrannou stratégiou pripútanosti, ktorú používajú deti s vyhýbavou pripútanosťou, je nikdy navonok neprejaviť túžbu po blízkosti, vrúcnosti, náklonnosti alebo láske. Avšak na fyziologickej úrovni, keď sa ich srdcová frekvencia a galvanické kožné odozvy merajú počas experimentálnych separačných skúseností, vykazujú rovnako silnú reakciu a úzkosť ako ostatné deti. Vyhýbavo pripútané deti majú tendenciu vyhľadávať blízkosť, snažiac sa byť blízko svojej pripútanej postavy, pričom s nimi priamo neinteragujú alebo nemajú vzťah.

V jednom takomto experimente, postupe „Zvláštna situácia“, teoretička pripútanosti Mary Ainsworthová pozorovala reakcie 1-ročných detí počas odlúčenia a opätovného spojenia. Nedojčatá, ktoré sa vyhýbali, sa „vyhýbali kontaktu s matkou alebo sa mu aktívne bránili“, keď sa matka vrátila do izby. Podľa Dana Siegela, keď sú rodičia vzdialení alebo vzdialení, dokonca aj veľmi malé deti „intuitívne získavajú pocit, že ich rodičia nemajú v úmysle ich spoznať, čo v nich zanecháva hlboký pocit prázdnoty“.